XLI. časť 🌙 Večerník investora – Zázraky sa dejú

S Jess sme strávili mesiac v nemocnici. Moje putovanie medzi New Yorkom a Baltimorom skončilo. Gordon namiesto mňa poslal záskok. 

Naplno som sa venoval Jess. Trávil som s ňou každú minútu v nemocnici. Mali sme nadštandardnú izbu, aby som mohol byť pri nej. Veľa sme sa rozprávali. 

Môj hnev pominul. Lebo, kde je láska, ♥️ tam hnev nemá miesto. Tak som to cítil. Že chcem byť pri nej, s ňou — nech to stojí, čo to stojí.

Po mesiaci relatívneho zlepšenia (Jess odišla s prístrojom na dýchanie) nás pustili domov. Odchádzali sme s tým, že Jess bola pridaná na zoznam ľudí, ktorí potrebujú transplantáciu pľúc.

Lekár nám povedal, že jedinou možnosťou je transplantácia pľúc. Môže ju použiť ako liečebne (s úmyslom vyliečiť chorobu), ale aj ako paliatívnu liečbu (s úmyslom predĺžiť život, ale vyliečiť túto chorobu). 

Nedá sa povedať, že by sme odišli nadšení, ale v každom prípade sme boli šťastní, že pobyt v nemocnici skončil a my sa môžeme vrátiť do takmer mesiac neobývaného bytu. 🏢

Jess schudla, veľmi jej nechutilo jesť. Jej pleť nabrala akési zvláštne kontúry, ktoré jej spôsobili starosti a zdravotný stav. Tvár mala bielu ako sneh. ❄️ Ruky stále studené. 

Aj napriek tomu ma stále priťahovala a cítil som lásku, ktorú ani neodkážem opísať slovami. To, čo som cítil vedľa tejto ženy som necítil ešte nikdy. 

Myslím, že aj to prispelo k tomu, že som jej nič nevyčítal. Skôr som sa snažil pochopiť jej stav, jej situáciu a byť čo najviac nápomocný, lebo som vedel, že to neurobila naschvál alebo z čistej výpočitavosti. Ona nebola ten typ.

Bola za to vďačná. Neustále mi ďakovala, 🙏 že som pri nej, že sa starám. 

.

.

.

Počas troch mesiacov nám nikto nezavolal. Jessin stav sa pomaly, ale isto zhoršoval každým dňom. Prvý mesiac 📅 doma bol fajn. Užívali sme si jeden druhého. 

Bola aktívna, stále riešila prácu. No potom, akoby uťal. Nevstávala z postele, 🛌 odmietala jesť, nespala. Nesťažovala sa, ale myslím, že mala príšerné bolesti. Stačilo mi prečítať si na nete niekoľko vecí ohľadom tejto choroby a zle prišlo aj mne.

Často som ju nachádzal na gauči ako pozerala niekam do diaľky a vyzerala, že je mysľou niekde inde. Veľmi som tu chcel byť pre ňu. 

Prekonali sme mnoho záchvatov, mnoho okamihov, kedy som si myslel, že vydýchla naposledy. Strach sa stal mojou každodennou súčasťou. Nespal som, lebo som ju sledoval a počúval, či dýcha. Niekedy bol jej dych pravidelný a keď čo i len na stotinu sekundy vynechal, už som ju kontroloval, či je v poriadku.

Bolo to veľmi náročné obdobie. Začal som si uvedomovať, že pokiaľ nemáš zdravie, nepomôžu ti ani všetky peniaze 💰 sveta, prestíž ani kariéra. 

.

.

.

Deň pred narodeninami Jess zazvonil telefón. 📲 Ležali sme v objatí a sledovali sme nejaký film na Netflixe. Bolo pol 11. Jess zadriemala, ja som sa natiahol, aby som dvihol.

Na druhej strane bol lekár: „Máme zhodu!“ Znel naliehavo.

Neveril som vlastným ušiam. 👂 Ešte raz som sa ho opýtal, či to myslí vážne a či sa dovolal správne Jess. Odpovedal, že áno. 

Prebudil som Jess a povedal som jej, nech sa oblieka, že ideme do nemocnice. Rýchlo som vzal tašku, ktorú mala už dávno zbalenú pre túto príležitosť, ak by niekedy nastala.

„Ďakujem“, vyšlo z nej a vstisla mi bozk na pery. 💋

„Nemáš za čo, láska.“

Sadli sme do auta 🚗a doslova sme sa rútili do nemocnice. Darcom bol mladý muž približne v Jessinom veku. Mal vážnu autonehodu. Na jednej strane som s ním súcitil, bolo mi ho ľúto, na druhej strane som mu bol neskutočne vďačný za to, že práve jeho pľúca poputujú k mojej Jess.

Aké je to strašné, že musí niekto zomrieť, aby niekomu inému zachránil život…

Obliekli ju do nemocničného rúcha, pripravili na operáciu a keď ju viezli na sálu zastavila sestričku, ktorá ju viezla na posteli, chytila ma za ruku ešte pevnejšie a povedala: „Nikdy som nikoho nemilovala tak, ako teba. Si pre mňa všetkým. Ak by som sa nevrátila, ver. že som ťa milovala najviac, ako som dokázala. Ďakujem, že si tu pre mňa vždy bol.“

Mne sa oči naplnili slzami a stislo mi srdce. ❤️

Pokračovala: „Ak sa čokoľvek pokašle, sľúb mi, že budeš žiť tak, akoby som bola tu! Sľúb mi to!“

Tak naliehala, že som jej to sľúbil. Myslím, že by som jej v tej chvíli bol sľúbil úplne všetko. 

.

.

Operácia trvala 12 hodín. Nič som nejedol. Ani som si neuvedomil, že prešla noc. Čas mi bežal veľmi subjektívne. 

Gordon prišiel za mnou, aby ma podporil. Odrazu mi bolo otupno. Až v tejto situácii som si uvedomil, aké je to ťažké byť v tak náročnej situácii bez rodiny. Chýbali mi naši, chýbali mi súrodenci. Ako rád by som teraz prijal ich objatie či slová podpory.

Keď vyšiel lekár, 🩺 okamžite som vstal. 

„Operácia dopadla na výbornú. Teraz už len čakať, či Jessino telo príjme nové orgány. Zajtra budeme múdrejší. Choďte sa vyspať. Slečna Jess teraz potrebuje oddychovať. Zobudí sa až o 3-4 hodiny, keď vyprchá narkóza. Vy si zdriemnite. Bude Vás potrebovať.“

Poďakoval som sa mu. Ten obrovský balvan ⛰️ mi spadol zo srdca. Konečne som si vydýchol. Počúvol som lekára a nechal som sa odviesť. Gordon ma vysadil pred bytom: „Chlapče, hlavu hore! Bude už len dobre! Zvládol si to na výbornú.“

Objal ma a to mi dodalo akúsi zvláštnu silu. Vošiel som do bytu, ľahol som si a okamžite som zaspal.