XVIII.časť 🌙Večerník investora – Semináre pominuli, nadšenie ostalo

Účasť na motivačných seminároch som považoval za veľmi prospešnú. Veľa mi to dalo. Spoznal som mnoho skvelých ľudí, ktorí mali ambície niekým sa stať, niečo dokázať. A to ma k nim priťahovalo.

Mali sme jedno spoločné … túžbu zanechať po sebe nejaký odkaz.📨

Ešte v ten večer, po poslednom prednášajúcom, som si kúpil lístky na ďalšiu podobnú sériu prednášok, ktorá sa mala konať presne o mesiac.📅 Trošku ma mrzelo, že Ella nebola až taká nadšená a zapálená pre vec, ako ja.

Neprikladal som tomu veľký význam. Chodili sme spolu iba krátko. Niekedy sa ťažko hľadali spoločné témy. Ale bol som rád, že ju mám.😊 Vnímal som ju ako spriaznenú dušu.

Nezazlieval som jej, že sa do týchto finančno-motivačných vecí a tak celkovo do osobného rozvoja nehrnie ako ja. Upokojoval som sa tým, že protiklady🧲sa priťahujú.

Na druhý deň sme spolu zašli do sushi baru na večeru. Ella bola smutná.

„Zlatko, čo sa deje?“, opýtal som sa stíšeným hlasom a jemne som sa dotkol jej ruky, ktorou držala sklenený pohár.🍷

„Dnes mi volala mama. Potrebuje, aby som prišla domov. Ochorela mi sestra.“

Bolo mi jej ľúto. Nechcel som, aby sa trápila. Bol by som urobil čokoľvek, aby som zase videl jej úsmev.

„Už pred týždňom Iva odpadla v práci. Neprikladali tomu veľkú váhu. Ale včera prišli výsledky od lekára.🩺 Zistili jej rakovinu kostnej drene, čiže leukémiu. Vraj druhé štádium.“

Posmutnela ešte viac. Akoby to, že to vyslovila jej priblížilo realitu ešte viac. Akoby precitla zo sna. Povedala, že sa na dva týždne vracia späť domov. Bola z toho celá nesvoja. Ani sa nečudujem.

Snažil som sa tu byť pre ňu, vypočuť jej strachy a starosti. Navrhol som jej, že ju zaveziem na letisko.🧳 Súhlasila.

Večer v posteli🛌🏻 som rozmýšľal nad Ellou. Nebolo mi jedno, že sa trápi. Záležalo mi na nej aj na tom, ako sa cíti.

„Som v tom s tebou, zlatko. Som tu pre teba a vždy budem, ak o to budeš stáť“, poslal som jej esemesku.

Dlho som nemohol zaspať. Myšlienkami som zablúdil aj k seminárom. Spätne som si prehrával všetky slová jednotlivých prednášajúcich. Chcel som si zapamätať čo najviac.✍️ Bolo to však nemožné. Dá sa však povedať, že na veľa podstatného som si spomenul.

Najmä Gordon a Amélia na mňa veľmi zapôsobili. Rozprávanie🗣️ im šlo naozaj skvele. Dokázali si publikum získať na svoju stranu. Boli si tak trochu podobní. Z oboch išiel pokoj a obaja mali tú schopnosť podmaniť si poslucháča. Chcel som byť ako oni.

Posledná myšlienka, s ktorou som zaspával bola veta, ktorá zaznela v závere poslednej prednášky. Bol to citát Winstona Churchilla:

„Som si istý, že sme pánmi svojho osudu, že úlohy, ktoré pred nami ležia, nie sú nad naše sily, a že žiadna drina a úsilie nie sú väčšie, než môžeme zniesť. Kým veríme tomu, čo robíme, a kým máme nezdolnú vôľu víťaziť, víťazstvo🥇 je naše.“