XXX.časť 🌙Večerník investora – Ponuka, ktorá sa neodmieta

Nastal posledný týždeň vo veľkomeste. Užíval som si ho plnými dúškami. Stále som pracoval, ale po práci som chodil behať a len tak do parku.

Tešil som sa z každého rána, doprial si pohľad z apartmánu na Veľké jablko a jeho každodenný ruch, žlté taxíky 🚕 a pobiehajúcich ľudí sem a tam.

Nastrčil som tvár slnku, 🌤️ ktoré príjemne hrialo a zachytával som každý jeho lúč. Nadýchol som sa a nebolo to ako u nás na dedine, ale malo to svoje čaro.

Igor sa rozhodol, že určite ostáva, najmä kvôli novej známosti. Ja som bol pripravený vrátiť sa domov. Už som o tom telefonoval s mamou a je pravda, že som už poslal pár CV-čiek do firiem na Slovensku, ktoré hľadali marketéra.

K CV som hrdo priložil aj certifikát zo stáže a prezentoval som aj moje skúsenosti, zručnosti a hlavne, portfólio, 📜 ktoré som si tu vytvoril.

Kdesi hlboko vo mne sa však ozýval hlas, ktorý mi hovoril, že s takouto skúsenosťou by som sa nemal zahrabať na Slovensku. Že by to chcelo viac, zážitok, niečo záživnejšie.

A hlavne, túžil som po veľkých projektoch. Túžil som zažívať ten ruch a stres, ktorý táto práca nesie so sebou. Prial som si niečo viac.

Akoby vesmír 🌑 vedel, čo si želám. Naozaj som sa tak cítil. Akoby presne vedel, na čo myslím. Je síce pravda, že sa hovorí, že čo vysielame, to sa nám vracia, ale žeby to až tak dokonale fungovalo?

Začal sa mi posledný pracovný týždeň na stáži u Gordona. V pondelok po práci si ma Gordon zavolal k sebe.

„Usaď sa, prosím. Mám pre teba pár vecí.“

Srdce sa mi rozbúchalo ako o dušu. Jeho tlkot som cítil až v krku. Čakal som, čo sa bude diať.

„Bol som s tebou veľmi spokojný. Vedel si to od začiatku. Si iný ako tvoji rovesníci. Vždy očakávaš viac. Vždy si o ľuďoch myslíš len to najlepšie. Veríš im. Aj keď ťa väčšina z nich sklame, ty ostávaš rovnaký. Možno by sme to mohli nazvať naivita, ale pre mňa je to dobrota.“

„Máš veľmi dobré a veľké srdce. ❤️ Chcem ťa odmeniť. Mám tu viacero veci, ktoré ti chcem odovzdať alebo povedať.“

Zatajil som dych. Ide ma obdarovať a niečo mi povedať. Hlavou mi išli rôzne scenáre.

„Stal si sa pre mňa dôležitým človekom vo firme. Prvá vec pre teba je odmena. Je to finančná odmena. Urob s ňou to, čo urobiť chceš.“

A podal mi do ruky šek. Svietila na ňom 5⃣-ciferná suma. Zatočila sa mi hlava. Bolo tam 10 000 dolárov.

„Gordon, to nemôžem prijať. Je to strašne veľa peňazí.“

Snažil som sa povedať niečo zmysluplné. Gordon si moje rozčarovanie všimol a zodvihol ruku, aby mi dal najavo, že mi to vysvetlí.

„Som veľmi rád, že tu si. Si pre moju firmu prínosom. Ľudia si ťa obľúbili. Vytváraš okolo seba veľmi príjemné pracovné prostredie. Toto je len mini poďakovanie za tvoju polročnú usilovnú prácu.“

Žasol som. Úplne mi hlava vypla procesy. Len som ďakoval ako malý chlapec a snažil sa vymyslieť, ako to Gordonovi splatiť.

„Keď vidím, aký prekvapený si, až sa ti bojím povedať druhú vec, ktorú na teba mám“, zasmial sa.

„Popravde, neviem, čo mám čakať“, priznal som sa.

„Chcel by som, aby si si predĺžil pobyt v New Yorku.🗽Chcem ti ponúknuť trvalý pracovný pomer na neurčitý čas.

Tak to som ostal akože už úplne mimo. Došli mi absolútne všetky slová.

„Chcem ťa na marketérskej pozícii pri Marcovi. Zároveň ťa chcem za svoju pravú ruku. Máš totiž potenciál, o ktorom ani ty sám netušíš. A ja ti chcem pomôcť naplno ho rozvinúť.“

Chcelo sa mi plakať. Mama mi síce od detstva vtĺkala do hlavy, že chlapi neplačú, ale ja som mal slzy na krajíčku.

Podišiel ku mne a otcovsky ma objal. Opätoval som mu objatie. Viac ako inokedy som pocítil silné spojenie. Bol totiž mojím bohatým otcom.

*Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]