XXXX.časť 🌙Večerník investora – Život naruby

Sedel som v office v Baltimore oproti nášmu klientovi a pracoval som na prezentácii, ktorú som pripravoval už tri mesiace.

Akurát som dopíjal šálku rannej kávy, ☕️ keď mi zazvonil telefón. Neznáme číslo. Zodvihol som…v tom okamihu mi šálka vypadla z rúk, zrýchlil sa mi tep, srdce bilo ako o život a zahmlilo sa mi pred očami.

Leo, vedúci firmy v Baltimore akoby zamrzol, keď ma videl, no nestratil duchaprítomnosť a pokojne na mňa prehovoril.

Už som zložil, ale mobil 📱 som stále držal pri uchu a nerozumel som asi ničomu, čo som počul na druhej strane.

Leovi som len načrtol, že ide o Jess a že sa musím okamžite dostať do New Yorku. Pomohol mi zohnať letenku na skorý let. Lietadlo 🛫 odlietalo o tri hodiny.

Prestal som myslieť na celú svoju prácu, prestal som sa sústrediť a v hlave som mal len jedno…čo najrýchlejšie sa dostať za Jess. Zbalil som si veci a taxíkom 🚖 som sa dostal do prenajatého bytu, kde som si hodil do tašky pár nutných osobných vecí, skontroloval kľúče, mobil a peňaženku.

Taxík ma čakal pred dverami. Nasadol som a zaviezol som sa na letisko. Cesta trvala asi 40 minút, ale ja som mal pocit, že idem celú večnosť. To, čo som pocítil vo svojom vnútri ma prekvapilo.

Ešte nikdy som necítil taký strach o druhú osobu, ako to bolo práve teraz.

Vytočil som Gordonove číslo a v momente, keď sa mi ozval, som sa rozplakal ako malý chlapec. Mal som v ňom oporu. Vždy som ju cítil. Nenapadlo mi volať nikomu inému, len jemu.

„Chlapče, všetko bude dobré. Uvidíš, čo ti povedia, nepredbiehaj. Ešte si nepočul vyjadrenia lekárov.“ 🩺

Trošku ma upokojil a snažil som sa nebyť tak napätý a v strese.

„O koľkej máš prílet?“, opýtal sa.

„11:25“, zmohol som sa len na toľko.

„Ok, budem ťa čakať na letisku. O chvíľu odchádzam z kancelárie. Vyzdvihnem ťa teda tam. A prosím ťa, hlavu hore!“

Ďakoval 🙏 som Bohu, že mám Gordona. Nikto iný mi nenapadol, komu by som sa mohol zveriť s tým, že sa niečo deje. Bol mojím priateľom a ja jeho veľkým, možno aj celoživotným dlžníkom.

Nie nadarmo sa hovorí, že vnímanie času ⌛️ je subjektívne. Aj let mi trval celé hodiny, aj keď to reálne nebola ani hodina. Miešali sa vo mne rôzne pocity. Chcelo sa mi plakať, chcel som niečo rozbiť. Cítil som hnev, potom bezmocnosť, že ešte stále nemôžem pre Jess nič urobiť.

Odľahlo mi, keď sme pristáli na pevnej zemi. Gordon ma už čakal, ako sľúbil. Darmo, bol to muž činu.

Pár minút pred zaparkovaním pred Presbyteriánskou nemocnicou, 🏨 kde Jess ležala mi naskočili zimomriavky a oblial ma studený pot. Moje telo sa bránilo tomu, že by mojej milovanej mohlo niečo byť. Čakanie bolo najhoršie.

Výťahom sme sa vyviezli na poschodie, kde sa nachádzalo onkologické oddelenie. Stále sa mi podlamovali kolená a miestami sa musím priznať, že by som najradšej utiekol…lenže, išlo o Jess.

Predstavil som sa ako Jessin priateľ a sestra povedala, že máme počkať na ošetrujúceho lekára. 🩺 O pol hodinu prišiel. Predstavil sa ako doktor Farray. Keď začal hovoriť, snažil som sa počúvať.

„Jess k nám dnes priviezli. Je našou dlhoročnou pacientkou. Od sedemnástich rokov bojuje s rakovinou pľúc. Už dvakrát sa nám podarilo „tú mrchu“ uspať a Jess sa cítila skvele. No tentokrát sa obnovila v novej veľkosti a my musíme okamžite reagovať.“

Chcelo sa mi kričať: „Čóóó??? Jess je chorá? Nič mi nepovedala? Je to s ňou tak vážne a ja nič neviem?“, no ostal som len nemo stáť a musel som sa posadiť, lebo sa mi znížil tlak.

O pol hodinu ma pustili za Jess. Keď som ju videl ležať na nemocničnej posteli, 🛌 neveril som vlastným očiam. Bola utrápená, smutná. Jej tvár bola biela ako sneh. Spala. Vyzerala pokojne.

Necítil som hnev. Cítil som sa podvedený. Aj som jej chcel všetko vyčítať, prečo mi nič nepovedala. No nemohol som. Láska k nej bola silnejšia ako zlosť. Pocítil som potrebu byť s ňou, byť jej na blízku a starať sa o ňu.

Skôr ako výčitky smerom k nej, som mal tie k sebe. Prečo som odišiel, prečo som sa jej nič nepýtal, keď mi raz povedala, že si ako tínedžerka prešla niečím ťažkým, prečo som odišiel d Baltimoru a nič si nevšimol…moje vnútro zaplavilo milión výčitiek. Nevedel som si pomôcť.

Uvedomil som si, že sme spolu krátko a možno to bol dôvod, prečo sa mi takto nezverila a do toho sa zomlelo to s mojou pracovnou ponukou v Baltimore. Trávili sme spolu vlastne tak málo času, že by sme preberali tak dôležité veci. Z premýšľania ma dostal Jessin stisk ruky. 🤝

Keď sa prebrala, držal som ju za ruku, jemne sa usmiala a nič viac som nepotreboval. Jej plné suché pery 💋 sa otvorili a vyšlo z nich: „Prepáč, láska!“