XIX.časť 🌙Večerník investora – Čas sa jej odchodom spomalil

Čas ⏱️ bez Elly bežal neskutočne pomaly. Je pravda, že som väčšinu času trávil v práci vo firme, ale nebolo myšlienky, ktorá by nesmerovala k nej.

Boli sme síce v kontakte nie len telefonicky, 📞ale sme si často volávali aj cez videochaty. Nebolo to však ono.

Začal som si uvedomovať, ako veľmi mi chýba jej prítomnosť, jej blízkosť, jej úsmev. Práve ten som na jej tvári už tri dni nevidel. Aj keď sme si volali jej tón hlasu prezrádzal, že sa veľmi trápi. To bolo posledné, čo som chcel. Z New Yorku som však toho veľa nezmohol.

Gordon si všimol, že som v práci nesústredený.🤔Myslím si, že sa mu sťažoval Marco, lebo veď som bol v jeho tíme. Zavolal si ma teda do kancelárie.

„Adam, niečo sa deje, však? Marco mi spomínal, že ti zadal úlohu, ktorá mala trvať približne pol hodiny a ty si ju vypracoval za dve a pol. Vieš, že potrebujeme efektivitu. Vidíš, ako Marco funguje. Chce všetko a hneď.“

Sklonil som hlavu a spustil ramená.

„Prepáč, Gordon. Viem, že práca💼 sa nemá miešať so súkromím. Ide o Ellu. Odišla pred troma dňami za mamou a sestrami na Floridu. Ochorela🩺 jedna z jej sestier, Juliana. Má leukémiu. Viem, že som mimo. Uvedomujem si, že nefungujem, ako by som mal. Nedokážem sa len prizerať tomu, ako sa Ella trápi.“

To je a bol môj celoživotný problém. Vždy sa ma týkali veci, udalosti a situácie druhých ľudí.❣️

Gordon len pokýval hlavou do nesúhlasu: „To ma veľmi mrzí, Adam. Ako ti môžem pomôcť? Vezmeš si zajtra deň voľna? Bude ti to stačiť? Je piatok, tak budeš mať predĺžený víkend. Verím, že ti to aspoň trošku zlepší náladu a naberieš pozitívnejšie myšlienky,🗯️ s akými si tu dnes.“

Ja som nechápal, čo sa vlastne stalo. Naozaj ma Gordon poslal domov? Naozaj je ku mne natoľko milý, že toto pre mňa urobil?

Žasol som nad jeho všímavosťou a vnímavosťou. Iný šéf by ma vyhrešil, vynadal mi a poslal ma späť do roboty. Ale Gordon bol iný. Zhovievavý a empatický. Bol som za to veľmi vďačný.🙏

„Budeš mi tu platný len vtedy, keď budeš mať vyriešené všetko, čo cítiš a zmieriš sa s tým. Vidíme sa v pondelok“, potľapkal ma po pleci a usmial sa.

Odišiel som z firmy o štvrť na dve.  Doma som si dal sprchu, podišiel som k oknu a díval som sa na poletujúci sneh.

Bol december a pomaly sa schyľovalo k Vianociam.🎄 Nevedel som, či budem tieto Vianoce tráviť sám alebo s Ellou. Ostávalo to záhadou. Nechal som však tomu voľný priebeh.

Vločky 🌨️poletovali sem a tam, za oknom mrzlo, ľudia kráčali schúlení a zababušení do šálov a šatiek, aby si zakryli tvár.

🤔 Premýšľal som, čo budem robiť. Igor bol ešte stále v práci, mal prísť až o pol šiestej.

Ľahol som si na posteľ a zadíval sa do stropu. Potom mi napadlo, že vezmem foťák a pôjdem von. Vygooglil som si ďalšie zaujímavé miesto, ktoré New York ponúkal.

Chcel som sa vyhnúť davom turistov na hlavných námestiach, ktorí sa pod minútou naháňali za darčekmi.🎁 Zatúžil som po mieste, kde by som mohol byť len ja sám, s mojimi myšlienkami.

Môj smer bol jasný – pevnosť Blockhouse. Áno, aj zákutia New Yorku skrývali miesta, kde nebolo tak veľa ľudí.

Našiel som malú, tajnú pevnosť🏰 zo začiatku 19. storočia. Nachádzala sa v Central parku v časti North Woods. V minulosti slúžila ako časť obranného systému počas vojny, ktorá tu prebiehala.

Bolo to miesto, kde som si mohol dosýta oddýchnuť v tej najkrajšej prírodnej časti. Objavil som tu malé vodopády, lúky ako stvorené na pikniky v lete a celé hektáre lesnej plochy.

Okamžite som zabudol na všetky problémy sveta. Stačilo tak málo. Prísť na to najtichšie miesto na svete a zahľadieť sa kamsi do diaľky s nádejou, že všetko bude dobre.